Nové storočie sa rapídne približovalo a ja som bola konfrontovaná so stále novými vymoženosťami techniky. Fery bol posadnutý stavbou železnice v doline Váhu už niekoľko rokov a dosiahol aj spojenie hlavnej trate smerom z Leopoldova na Hlohovec a Nitru. Naše panstvo tak dostalo nové možnosti a pokračovateľom myšlienok môjho manžela sa postupne stával syn Imre.
V zime roku 1900 sa zasnúbil náš Sándor s Lizou Draskovičovou, ktorá bola dcérou ovdovenej grófky Márie Draskovičovej - Festicsovej a už 23.apríla sa konala svadba. Mladí sa usadili vo Vépe, alebo vo Wetterdorfe, ako sa nazýval po nemecky. Začalo sa obdobie automobilizmu a tak navštevovanie susedných panstiev bolo čoraz jednoduchšie a cesta rýchlejšia. V roku 1903 sme do Hlohovca prišli o niečo skôr ako zvyčajne, lebo sme chceli osláviť výročie našej zlatej svadby, ktoré padlo na 22.augusta. Týždeň predtým sa ako každý rok konala v Hlohovci procesia na počesť Nanebevstúpenia Panny Márie. Slovenské sedliacke obyvateľstvo v tento deň robilo púť k miestu Matky Božej v našej zámockej kaplnke. Bol to krásny sprievod, dievčatá v bielych šatách sypali kvety pred monštranciou, ktorú niesol miestny farár pod baldachýnom a nasledovala ho masa ľudí spievajúc žalmy. Pri bráne do zámku vždy nastala tlačenica, lebo všetci chceli mať čo najlepšie miesta, ale nakoniec sa väčšina dostala do dvora. Zámocký dvor bol úplne preplnený, rovnako aj kaplnka, kde sa ani zďaleka nemohli všetci pomestiť, dokonca niektorí museli zostať pred zámkom, toľko ľudí sa procesie zúčastnilo. Na dvore bol pripravený oltár s obrazom Panny Márie a tam sa súbežne s kaplnkou konala aj omša. Potom sa ľudia odoberali po skupinách na predný dvor s veľkou terasou, ktorá umožňovala nádherný pohľad na údolie Váhu smerom na Bratislavu. Vonku boli postavené predajné šiatre a čoskoro sa vytvorilo malebné prostredie plné farebných krojov, v ktorých bola väčšina oblečená. Takmer orientálne pôsobili žobráci vo svojich špinavých a fantastických kabátoch, ovešaní ružencami a svätými obrázkami okolo krku. Tí sa snažili zaujať neustálymi nárekmi a vystierali k pútnikom zmrzačené ruky, vyziable ramená a pahýle namiesto končatín. ¼utovala som, že k nám nedorazili v tento deň naši nemeckí hostia, ktorých sme čakali na oslavy zlatej svadby, lebo z okien zámku by zažili úplne nový, výnimočný pohľad. Ja sama som pociťovala vzrušenie, pritom som sa dožívala vysokého veku a všeličo som skúsila. Často som mávala sny a vidiny, ktoré sa neskôr v budúcnosti vyplnili.
Na jeseň v roku 1905 sme v Hlohovci privítali Ilonu, dcéru nášho najstaršieho syna, ktorá sa mala onedlho stať nevestou. Zasnúbila sa s grófom Hansom Hardiggom a svadba bola plánovaná na začiatok februára nasledujúceho roka. Fery s Imrem sa živo zaujímali o možnosť výstavby elektrárne na našich pozemkoch a ich plány boli čoraz konkrétnejšie. Aj s ohľadom na blížiacu sa svadbu v rodine sme sa rozhodli zostať v blízkosti a v zime sme sa presunuli do bytu vo Viedni. Tam sa k nám pridali Sándor a Liza aj rodina Khevenhüllerovcov. Nadišiel však deň, ktorý v mojom dlhom živote patril k najstrašnejším a najsmutnejším. Dňa 31.januára 1906 sa moje deti vrátili z divadla a rozlúčiac sa s nimi, pobrala som sa spať. Odrazu niekto začal búchať na dvere a komorník mi rozčúlene hlásil, že pri zobliekaní jeho excelencia náhle padla do bezvedomia. Vraj po chvíli sa pán prebral, ale po uložení do postele opäť zamdlel. Ihneď som sa ponáhľala k milovanému Ferymu, ktorý ma síce spoznal, ale hneď ho zasa postihla veľká slabosť. Medzitým som poslala pre lekára, ale aj po kňaza a pokúšala som sa oživovacími cvikmi ho kriesiť. Aj privolaný lekár pokračoval s takýmito pokusmi, ale po chvíli svoje konanie prerušil a na moje zdesenie mi povedal, že Feryho život zlyhaním srdca vyhasol. Tak som stratila svojho drahého Feryho.“
„Po smrti Feryho nastalo delenie dedičstva a predaj paláca, ktorý stál na Krügerstrasse. Ponechali sme si iba nájomný dom. Ja som sa presťahovala do pekných prízemných miestností bytu na rohu Giselastrasse a Akademiestrasse, ktorý ležal za Künstlerhausom (Domom umenia). Somlóvár mi pridelili ako vdovské sídlo a bola som tomu rada, lebo to vždy bolo moje najmilšie miesto pre všetky tie krásne spomienky na mladosť a spoločné roky s Ferym. Po viedenskom pobyte, ktorý som zbytočne nepredlžovala, som sa už v polovici mája vracala na vidiek. Vnučka Many Oberndorff, ktorá sa prisťahovala ku mne na Giselastrasse, zostala mojou vernou spoločníčkou a sprievodkyňou, pokiaľ som tento byt vlastnila.
Nasledovali pokojné roky, jeden za druhým prebehli ticho, ani som sa nenazdala, ako rýchlo čas letel. Niekedy som navštevovala deti a vnúčatá vo Vépe a Osterwitze, čo mi spôsobovalo vždy potešenie. Jeseň som opäť strávila v Hlohovci, ale už nie ako domáca pani, ale ako hosť môjho milého syna Imreho, ktorý sa stal šéfom domu Erdödyovcov. Môj najstarší syn bol zaneprázdnený okolo piešťanských kúpeľov a ešte dokázal dotiahnuť do konca víziu svojho otca v podobe výstavby elektrárne v Hlohovci. Ja som sa venovala v týchto rokoch svojim vnúčatám a veru ich okolo mňa vyrastala celá kopa. Ani som nezbadala a niektoré už vyrástli v dospelé osoby. Spomínala som najstaršiu z nich Ilonu, ktorá bola od februára 1906 grófkou Hardeggovou a za tri roky sa postupne stala matkou dvoch rozkošných synov – Imsyho a Mikiho. Okrem nich tu boli dve slobodné komtesy Mária a Jella a vo Vépe bolo mládeže ešte viac. Tu ma vždy vítal najstarší Fery, ktorý sa narodil v roku 1901 a nasledovali Peter, Pali, Marietti, Anti a nakoniec vojnové dieťa Illy, ktorý sa narodil v roku 1917. Aj v Osterwitzi boli tri vnúčatá Khevenhüllerovcov. Aj tam mali Feryho, po ňom nasledoval Ďuly (Juraj) a nakoniec Antónia, ktorú prezývali Ata. Dni radosti sa striedali so smútkom a onedlho musel z nášho kruhu odísť môj zať Alfréd Khevenhüller. Po ťažkej operácii žil ešte tri roky, ale deň pred Štedrým dňom 23. decembra 1911 zomrel. Ale už v roku 1913 sme mali opäť v rodine veselie, keď sa vnuk Fery Khevenhüller zasnúbil so svojou sesternicou Nelly Fürstenbergovou. V tomto období sa vo svete stupňovali nepokoje a najmä Srbi dávali najavo svoju nenávisť proti všetkému nemeckému a maďarskému. A tak sme vstúpili do nešťastného roku 1914.
V zámku vo Vépe bola na celom prízemí zriadená nemocnica a Lisa sa venovala ošetrovaniu. Aj v Leopoldove na železničnej stanici bola veľká ošetrovňa pre zranených, lebo tam bola križovatka vlakov a na počiatku vojny sa odohrali veľké boje práve v Západných Karpatoch. Jella, najmladšia dcéra Imreho, vstúpila proti vôli rodiny v roku 1915 do rádu Milosrdných sestier v Budapešti. Sama bola chorľavá a už o rok zomrela na tuberkulózu pľúc.
V susedstve Vépu sa nachádzal hrad Sárvár, ktorý som opísala na začiatku svojich spomienok. Ten bol častým cieľom kráľa Ludvíka III. a jeho výsosť nevynechala obľúbené poľovačky ani počas vojny. Pre zaujímavosť, tento hrad bol doživotným miestom pobytu „krvavej“ grófky Báthoryovej, ktorá sa údajne kúpala v krvi mladých dievčat a neskôr sa dostal do dedičstva Márie Terézie.
Počas vojny zomrelo viacero blízkych príbuzných. V roku 1917 zahynul Hansi Hardegg, manžel vnučky Ilony, ktorý bojoval ako člen štábu generála jazdectva Brudermanna. Konca vojny sa nedožila ani moja sestra Ema, ktorá bola u dvora a svoje dovolenky trávievala u nás. Zomrela v máji 1918. V tom istom roku, na jeho konci, zomrel vo Viedni po ťažkej chorobe syn Tamás. Ja sama som rok predtým prežila počas prechádzky nešťastný pád so zlomeninou panvy. V takomto stave som v júli 1918 pricestovala na liečenie do Piešťan, kde bol vtedy aj Imre s rodinou. V kúpeľoch bola prevažne vojenská spoločnosť, ako ostatne cez celú vojnu. Z bitevných polí nebolo počuť zlé správy, ale všade bolo cítiť upadajúce nadšenie. Vojna trvala už príliš dlho.“
"Všetci boli vojnou unavení a aj keď v Piešťanoch naše kúpele fungovali i cez toto zlé obdobie, nadšenie a elán z prvých dní bojov vyprchali. Ako blesk z jasného neba prišla večer 18. septembra 1918 správa, že sa uzatvoril separátny mier s Bulharskom. Podľa toho bolo zrejmé, že sa blíži koniec utrpenia, čo predpovedal aj v kúpeľoch ležiaci policajný prezident z Berlína. Bol to gróf, ale jeho meno už si nespomínam. V hlavnom meste Bulharska v Soffi bol vtedy ako nemecký vyslanec Alfréd Oberndorff, ale všetci sa odtiaľ vrátili do domoviny v poriadku. Dňa 22. septembra prišla arcivojvodkyňa Mária Terézia a jej sestra - vojvodkyňa z Parmy na návštevu nemocníc Červeného kríža. Sándor stihol ešte pripraviť pre výsosti ekvipáže na stanici a potom už nás zamestnávali naplno rôzne zvesti z Budapešti o prelomení frontu a úteku rakúsko-uhorskej armády. Hovorilo sa, že gróf Michael Károlyi rozkázal ustúpiť časti maďarských vojsk a tým sa celé to nešťastie začalo, čo sme zisťovali aj z ustupujúcich transportov. Netrvalo dlho a 10. novembra 1918 musel nemecký cisár a náš kráľ Ludvig III. odstúpiť. Zo strachu pred rabovačkami sme striebro a ostatné cennosti zamurovali a sami sme spávali napoly oblečení s mešcom klenotov okolo krku alebo v ruke. Ja som bola pre zlú pohyblivosť oblečená stále a sedela som v leňoške, kde som mala najmenšie bolesti. Prišla noc 12. novembra 1918 a bola nepokojná a strašná zároveň.
Počúvali sme z diaľky výstrely z pušiek i dunivé zvuky kanónov, ale zatiaľ všetko okolo nás prechádzalo v dobrom. V Hlohovci boli nepokoje už v októbri a piešťanský hlavný lekár Dr. Fodor poradil počas návštevy Imremu, aby sa čo najskôr presťahoval na zámoček do Piešťan. Predpovedal, že v Hlohovci určite budú rebélie a mal pravdu. Tuším 2. novembra bolo možno v meste pozorovať zhlukovanie ľudí a Imre mi o tom napísal podrobnosti: " Odpoludnia sme nepozorovane prešli cez mesto ku hrobkovej kaplnke a pri Hansiho hrobe sme sa pomodlili. Ulice boli plné ľudí, okolo idúci nazerali do koča a významne sa usmievali, ako keby chceli naznačiť, že niečo visí vo vzduchu. Neboli dotieraví, ale nevedeli sme, čo chcú a ich nevypočítateľnosť nás vystrašila. Len čo sme sa vrátili do zámku, už sme dostali správu, že v meste začalo drancovanie židovských obchodov. Výkriky a vzdialený hurhaj bolo počuť až na náš kopec. Tým chudákom zobrali všetko a čo sa nedalo odniesť, bolo zničené. Boli aj lokálne bitky, ale žiadne obete. Zrazu sa na dvore objavil koč doktora Fodora, ktorého vrátili z Leopoldova a ktorý rozčúlený povedal, že v jednom vlaku sú hlásení odsúdení, ktorí ušli z väznice v Ilave. Malo ich byť okolo 700, objednali si v staničnej reštaurácii jedlo a mali vraj v úmysle otvoriť aj brány väznice v Leopoldove a oslobodiť trestancov. Iste si vie každý predstaviť našu situáciu. Tam väznica, vzdialená sotva pol hodiny od zámku a dolu pod kopcom vzbúrený Hlohovec. Začali tu najskôr proti židom, ale staré sedliacke porekadlo hovorí, že najskôr žid a potom aj pán."
Imre vedel, že vzbúrenci neobídu nikoho, kto niečo má. Rozhodol sa preto cestovať do Nitry za biskupom Willym Batthányim a prikázal pripraviť 3 vozy, lebo chcel utiecť s deťmi a so všetkým cenným majetkom. Medzi tým prišla noc a poriadne sa rozpršalo. Keď sa nastupovalo na vozy, zdola z mesta sa ozývala silná streľba ako z guľometov, to asi zasiahli poriadkové skupiny. Alebo vypukol boj všetkých proti všetkým? To nikto nevedel, ale cesta do Nitry bola týmto uzatvorená, lebo viedla cez mesto. Imre sa preto rozhodol aj v daždi použiť inú cestu, ktorá viedla vyššie pozdåž parku smerom hore k Udvarnoku a tou sa dostal do Šalgočky k Esterházyovcom. Prišiel tam neskoro v noci a z opatrnosti nešiel priamo k zámku, ale na smetisko. V Šalgočke bola prítomná iba pekná pani grófka Helena Esterházy a tá sa pochopiteľne čudovala, keď zbadala karavánu v tme a daždi. Naši tam zostali cez noc, ale v stálom spojení s Hlohovcom, odkiaľ nad ránom prišla dobrá novina. Hurhaj v meste ustal a pretože neboli žiadne chýry ani po väzňoch z Ilavy, vrátili sa vozy domov na zámok v Hlohovci."
„Ako bolo spomenuté, vyskytol sa problém s väzňami, ktorí utiekli z Ilavy. Museli sme sa neskôr poďakovať prednostovi stanice v Leopoldove, lebo len vďaka jeho šikovnosti a odvahe celá spoločnosť odtiahla a nespôsobila na okolí žiadne škody. Vlak so 700 mužmi temnej minulosti riadil akýsi blázon, došiel riadne do stanice a v reštaurácii si objednali jedlo i množstvo zapíjania. Keď sa dostali do nálady, dali si zavolať prednostu a spytovali sa, kde a ako ďaleko leží väznica od stanice. Prefíkaný diplomat im nacigánil, že je to dobré tri hodiny chôdze v daždi, čo pánov väzňov nesmierne sklamalo. Rozhodli sa preto od svojho pôvodného úmyslu upustiť a chceli odcestovať k ženskej väznici Maria Nostra pri Weizene, aby tam oslobodili dámy, ktoré sa už nemohli dočkať mužskej spoločnosti. Vlak preto vypravili cez Galantu do Weizenu, ale tam ich už čakala na stanici vojenská trestná rota s mocnou guľometnou salvou, že iba málo z nich si zachovalo život.
Tak vyzerala revolúcia zblízka. Bol to obrovský rozdiel poznať niečo také na vlastnej koži, ako keď to občan číta v knihách. Bolo to zvláštne obdobie. Každý cudzí sa domnieval, že má zrazu právo a povolenie na všetky necnosti, z ktorých tá najmenšia bola krádež diviny a drancovanie lesov. Kresťania a židia sa navzájom vraždili a prechádzajúce transporty sa „zabávali“ tým, že z vlakov strieľali na všetko, čo sa hýbalo alebo bežalo. Povedľa považskej železnice až po Žilinu to mnohých nevinných stálo život alebo poškodenie zdravia. Keď do Leopoldova prišiel jeden takýto transport, požiadali vojakov, aby do Hlohovca prišli urobiť poriadok a táto skupina do mesta aj narukovala. Hneď bola najatá židmi za 200 korún na muža a deň, vojsko sa rozložilo na dôležitých miestach a križovatkách s guľometmi a keď bola väčšia časť narušiteľov postrieľaná, nastal konečne pokoj a bezpečie.
Po odchode tejto odvážnej skupiny sa zo židovských dôstojníkov a vojakov vytvorila ochrana, ktorá bola spočiatku spoľahlivá pri udržiavaní poriadku. Neskôr sa ale krvavo pomstili za predchádzajúce vykrádanie obchodov a siedmych hlavných vodcov zastrelili. To sa zase nepáčilo kresťanskému obyvateľstvu a došlo k novým silným bojom, ktoré nakoniec prinútili celé židovské obyvateľstvo Hlohovca k odchodu. Časť z nich sa dočasne nasťahovala do vyradených železničných vozňov na stanici v Leopoldove, iní utiekli do neznáma.
V Hlohovci sa vytvorila nová obrana s veľmi pestro zložených elementov, medzi ktorými boli aj ľudia s nedobrou povesťou. Tieto „opory spoločnosti“ raz pripochodovali aj do zámku, aby sa predstavili panstvu a ubezpečili ho o svojej oddanosti. Keď sa ocitli v zámockých miestnostiach, oči im behali dookola po všetkom zariadení, že Imremu i jeho rodine prechádzal po chrbte mráz pri pohľade na nových anjelov strážnych. Mnohí z nich sa ani nezdali byť triezvi. Táto skupina mala zvláštnu záľubu v strieľaní. Každé neškodné zakikiríkanie, zajac bežiaci po poli, divina v parku, to všetko ihneď zasahovali títo poblúdilci salvami, lebo inak ich ani nemožno nazvať. Guľky z „manlicheroviek“ neustále trieskali do stromov a do múrov a kvôli tomu nebolo možné ani opustiť dom. Navyše sme dostali správy o tom, že susedné zámky boli vykradnuté a že v blízkej továrni na lieh bola celá zásoba tohto drahého nápoja vypustená.
V tej dobe došlo k odstúpeniu cisára a kráľa z trónu, ríša sa rozpadala a bol zavraždený aj náš rodinný priateľ Tizsa. Všade stúpal k nebu dym z horiacich budov a zbojnícke bandy, takmer celé sedliacke dediny, jazdili s vozmi z miesta na miesto vrieskajúc a plieniac. Ohromené obyvateľstvo mnohých slovenských miest žiadalo o pomoc do Prahy na udržanie poriadku. Tam sa nedali dlho prosiť a v presile vtrhli na Slovensko ženúc pred sebou tlupy rozkrádačov a zem ochraňujúcich Maďarov.“ (pokračovanie)...
Preklad: Viktor Chrenko
Úprava : Mgr. Víťazoslav Chrenko
Z časopisu Život v Hlohovci upravil a prepísal: Richard Zelenay
