Po smrti svokra sa Helena Erdödy chystá na svoju prvú cestu do Hlohovca, kde jej manžel Fery má prevziať rodinné majetky. Na prvé kontakty s našim mestom na jar 1856 spomína vo svojich pamätiach.
„Centrom panstva v HLOHOVCI bol veľký zámok obklopený prekrásnym parkom a vyzeral ako rezidencia. Je postavený vysoko nad úpätím doliny a hneď sa mi zapáčil. Boli sme nadšení najmä výhľadom siahajúcim od moravských hôr cez vlnité hrebene Bielych Karpát, pozdåž širokého údolia Váhu. Ak boli pekné dni, bolo vidieť až po staré korunovačné mesto Bratislava.
S majetkami v okolí sme prevzali aj niektoré mimoriadne hodnoty, ktoré patrili k domu Erdödyovcov, ako napríklad slávny oltár v zámockej kaplnke, ktorý zobrazoval skoro v skutočnej veľkosti figúru Madony, modliacej sa nad dieťaťom v kolíske. Súčasťou rezby boli anjeli a pastieri, bola to stará práca pochádzajúca z Dolného Nemecka a rodine ju venoval kráľ Matej Korvín na znak priateľstva. Týmto darom si uctil kardinála a uhorského primasa Thomasa Bakácsa ab Erdöd a drevorezba sa stala púťovou relikviou vidieckeho ľudu v okolí. Každý rok sa 15. augusta konala veľká procesia, vedená vyšším duchovným a smerovala k tomuto obrazu milosti.
Zámok v Hlohovci bol údajne rekonštruovaný v roku 1802, keď toto mesto navštívil cisár František II. Verný spojenec Jozef Erdödy nechal na privítanie monarchu zámok prestavať. Tak sa stalo, že čo predošlí stavitelia vytvorili na valoch, v priekopách, vežiach a padacom moste, zrazu úplne zmizlo a pevnosť, ktorá roky vzdorovala a vždy hrdo hľadela do údolia Váhu pred vpádom nepriateľov, zmenila sa na nepoznanie. Taký je údel panstiev, ktoré menia dobre situovaných vlastníkov, že vznikne zmes štýlov, v ktorom nakoniec našiel prevahu empír a v parku zostali barokoví bohovia...
Kancelár Jozef Erdödy musel svoju druhú manželku veľmi milovať. Raz vraj prišiel za ním klenotník z Viedne ukázať mu prekrásne perly, ktoré krátko predtým odmietol cisár so slovami, že sú pre neho príliš drahé. „Skúste šťastie u grófa Erdödyho“ - povedal prekvapenému klenotníkovi. A ten nežgrlošil a perly kúpil so slovami, že pre jeho Alžbetu mu nie je nič drahé. Alžbeta bola pravé viedenské dieťa, plná rozumu a svojrázneho humoru a vedela ho spájať so svojou krásou a hrdosťou tak, že jej každý prejavoval úctu a lásku. Bola druhou manželkou grófa Jozefa Erdödyho (v prvom manželstve bol zosobášený s peknou grófkou Batthyányovou) a za slobodna sa volala Meyerová. Vzišla z nižších vrstiev, čítanie a písanie nebola jej silná stránka, ale bola humorná, šarmantná a dokázala sa rozumne rozhodovať. Keď jej predložili písomnosti na podpis, nechala si všetko podrobne prečítať a vďaka výbornej pamäti si všetko zapamätala. Potom vec akoby bez záujmu odložila a čakala, až vojde do sály niekto, kto vie čítať. Ten jej musel znova písomnosť prečítať a ona ho opravovala, ak náhodou niečo vynechal alebo použil iné slová.
V pamäti mi zostalo viacero komických výrokov Alžbety. Keď sme ju požiadali, aby nám ukázala svoje vychýrené klenoty, zavolala stará dáma na sekretára a viedenským nárečím mu prikázala, aby priniesol tie „šmiragdy“, teda smaragdy a ostatné haraburdie! Na druhý deň sme mali k raňajkám pečené kurčatá veľmi lahodnej chuti a s krehkým mäsom. Nešetrili sme chválou a uznaním, preto naša hostiteľka prikázala sluhovi, aby priniesol na ukážku kohúta tejto novej rasy dovážanej z Indie. Sluha sa rozbehol preč a onedlho priniesol kohúta tak, že nám bol otočený zadnou časťou.
„Neste predsa to zviera hlavou dopredu, lebo sa nám ešte vys....... na stôl!“- volala grófka Alžbeta a my sme priam jačali od smiechu.
Taká teda bola vdova po Jozefovi Erdödym, veselá a vtipná a prostoreká, so zdravým rozumom a preto všetkými obľúbená.“
obr.slávny oltár v zámockej kaplnke obr. kresba zámok v Hlohovci
v čase, keď spomína na vdovu po jednom z majiteľov hlohovského panstva, ktorým bol Jozef Erdödy, zosnulý 12.1.1824. Grófka Alžbeta sa po niekoľkých rokoch rozhodla utiahnuť na svoje majetky a zámok v Hlohovci prešiel do nových rúk. Grófka Helena však spomína ďalšie príhody zo života vtedajších šľachticov.
„Po smrti kancelára sa v Hlohovci usadil aj brat pani grófky, pán Meyer. Bol veľmi pažravý, ale nie najlepších mravov a tak ho pani zámku nechcela mať priamo v dome. Nechala pre neho zriadiť vedľajšiu budovu, v ktorej bol aj byt s kanceláriou hlavného riaditeľa. Tam poriadal tento roztopašný muž veselé cechové hody, na ktoré chodievali aj pekné komorné zo zámku. Jedna z nich sa pánovi Meyerovi tak zapáčila, že sa s ňou oženil. Alžbeta sa poriadne rozčúlila a vôbec nebola novou švagrinou nadšená, lebo podľa jej slov to bola prvá „mezaliancia“ v jej rodine. Neskôr všetko prebolelo, rodina Meyer bola povýšená do šľachtického stavu a zo vzťahu sa narodili dve dcéry. Tie sa neskôr stali Alžbetinými dedičkami a vydali sa do vysoko postavených rodín. A ešte jednu spomienku na prostorekosť grófky Alžbety. Keď bol u nej v Tavarnoku na návšteve kardinál primas, večer okolo desiatej hodiny náhle vstala a povedala – „Idem spať a Vám eminencia to tiež nezaškodí, lebo ste tiež dosť starý koreň!“
Spomínam aj na známych v Ödenburgu, kde sme boli často v prvých rokoch nášho manželstva s Ferym a kde náš palác stál oproti hlavnému kostolu. Denne sme sa tam stretávali na prechádzkach a po večeroch v divadle. Bývali aj koncerty, verejné plesy a maškarné sprievody. Na zábavách bol smiešnou figúrkou jeden tlstý kapitán, nevedel vôbec tancovať a vždy pošliapal všetkým topánky. Raz sa preriekol a prezradil, že tancovať mu poradil jeho lekár, lebo je to mimoriadne zdravý pohyb.
V ödenburgskej spoločnosti mala vedúce miesto rodina Széchényiovcov. Pamätám sa na prvú návštevu starého páru, grófa Pavla a grófku Emíliu, rodenú Zichy-Ferraris, ktorých sme našli sedieť za vyšívacími rámami, ako pracujú na rovnakom diele ornátu. Nenechali sa rušiť návštevou a ja som obdivovala veľkú šikovnosť starého pána. Ale mali zvláštne zvyky. Keď som raz bola u nich na raňajkách spolu s Ferym, bola som udivená, keď stará pani svojmu komorníkovi po naliatí vína namiesto poďakovania povedala – Ruky bozkávam. Verný sluha sa pokojne poklonil, akoby to bola najväčšia samozrejmosť na svete a odišiel. Emília Széchényi bola voči nám milá a priateľská a radi sme k nim chodievali. V rodičovskom dome býval aj najstarší syn Koloman so svojou peknou, no trošku oblejšou manželkou Karolínou, rodenou grófkou Grünner, žila tam aj Kolomanova sestra Elisa, aj János Széchényi s manželkou Agátou, rodenou Erdödy z vetvy Rothenthurmerovej s deťmi Agátou a Ernestínou.“
Tu sa v rozprávaní grófky Heleny Erdödy často prelínajú spomienky na minulé časy s nedávnymi zážitkami a je zložité podať ich v chronologickom poradí. Z histórie vieme, že hlohovské panstvo kupuje od kráľovskej komory gróf Juraj Erdödy dňa 14. novembra 1720 za sumu 240.000 zlatých a vládol mu až do roku 1759. Po jeho smrti prevzal „frajštácke“ panstvo jeho syn Antol na desať rokov a nasledoval jeho brat Ján Erdödy, ktorý spravoval tieto majetky až do roku 1790. Potom prišiel už spomínaný Jozef Erdödy, ktorý mal majorát nad hlohovským majetkom do roku 1824 a po jeho smrti bola správkyňou panstva vdova Alžbeta. Nasledovalo krátke obdobie Kajetána a už sa ocitáme v čase, keď sa majiteľom stáva Fery Erdödy, komorník kráľovský a rytier Leopoldského rádu so svojou ženou, urodzenou Helenou Erdödy, ríšskou grófkou z Oberndorfu, rozprávačkou našich pamätí....(pokračovanie) ...
Preklad : Viktor Chrenko
Úprava : Mgr. Víťazoslav Chrenko
Z časopisu :Život v Hlohovci prevzal Richard Zelenay
