V Bratislave alebo vo Veľkom Bieli, sa Ondrejovi Bosniakovi najpravdepodobnejšie v roku 1572 narodil syn Tomáš, najvýznamnejší člen rodu. Už v skorej mladosti slúžil vo vojsku v Chorvátsku. Prvé vojenské víťazstvá nadobudol v službách chorvátskeho bána Tomáša Erdödyho v Slavónii. . . . . . .
Okolo roku 1590, po dokončení opevňovacích prác na hrade vo Sv. Antone (predtým Antol), bola premiestnená časť posádky z hradu Sitno do Sv. Antona, ktorej veliteľom bol Tomáš Bosniak. Úlohou tejto posádky bolo chrániť prístup do Banskej Štiavnice z juhu.
Tomáš úspešne bojoval na niekoľkých bojiskách a v rámci pätnásťročnej vojny sa vyznamenal v bojoch pri Pešti, Ostrihome a Stoličnom Belehrade. V bitke pri Mezõkeresztesi 26. októbra 1596 bol na niekoľkých miestach ranený. V roku 1602 vystupuje ako husársky kapitán v službách svojho strýka Štefana Ilešháziho, v roku 1604 sa pridal k povstaniu Štefana Bocskaya.
Povstalecké zbory pod vedením Františka Rhédeyho obsadili Gemer, Malohont a koncom decembra 1604 pritiahli pod Fiľakovský hrad. Ten mal ale dobrú obranu a zásobenú posádku, ktorú viedli Thanhausen a Hieronym Arconat Silesi. Rhédey tu zanechal časť vojska a s 2000 hajdúchmi obsadil Krupinu. V marci 1605 sa vrátil k Fiľakovu s janičiarmi a pomocou poddaných, na začiatku apríla, pod vedením Bosniaka Fiľakovo obsadili.
Bocskay a jeho prívrženci mali snahu naviazať spojenectvo s nekatolíckymi moravskými stavmi a vytvoriť tak protihabsburskú koalíciu. Dňa 29. apríla 1605 M. Szegnei, M. Dengeleghy, J. Desseffy a Tomáš Bosniak poslali z Košíc list sliezskym stavom a vyzývajú ich k spojenectvu. List obsahuje vyhrážku, že v prípade keď sa nepridajú k povstaniu, bude podniknutý na ich územie vpád. Podobný je aj list, ktorý obdržal predstaviteľ moravských stavov Karol st. zo Žerotína, dňa 18. mája od Michala Cobora zo Skalice. Ten ho žiada, aby sa pridal k povstaniu a radí mu, aby sa Morava podrobila a hrozí záhubou a vypálením. Asi sa tak nestalo, lebo 26. mája útočili povstalci na Brumov až k Fulneku a iný prúd zo Skalice zaútočil na Malenovice a Zlín. V tomto čase, t. j. v máji a júni velili Bocskayovmu vojsku Czobor a Bosniak. Dňa 1. júna 1605 tiahol Bosniak na Moravu so 6000 vojakmi, kedy v tomto mesiaci podnikli povstalci vpády zasa na Uherský Brod, světlovské panstvo a na Břeclav.
V tejto súvislosti zaujíma významné postavenie list Tomáša Bosniaka, adresovaný Karlovi z Liechtensteina. Je odlišný od predchádzajúcich, ktoré boli poslané moravským stavom. Čo je politicky dôležité, je to, že list nevyzýva k spojenectvu, ale k jednaniu o mier a dobré susedstvo. Ukazuje teda, že Bosniak rezignoval na možnosť uzavretia koalície a snažil sa zaistiť kľud z moravskej strany. Už tu sa prejavuje Bosniakova rozvážnosť, uvedomelosť a zmierlivosť. Tento štorstranný list je písaný po slovensky a začína slovami: ,, List Tomáše Bosniaka najvyššího hejtmana wojska Bocskayowa, psaní panu hejtmanovi Moravské.“
V júli bol už v Rimavskej Sobote a 31. augusta v Nových Zámkoch. Vtedy už novozámocká pevnosť zažívala obliehanie Bocskayho povstalcami a napokon aj Turkami, ktorí boli ich spojencami. Arciknieža Matej po tajnej dohode dal rozkaz vydať pevnosť povstalcom, aby sa nedostal do rúk Turkom. Na svitaní 14. októbra 1605 vpustili do hradu 200 Bocskayho vojakov s hajtmanom Tomášom Bosniakom, ktorý na námestí prevzal kľúče od brán pevnosti. Turci sa tak márne domáhali vstupu a o dva dni odtiahli do Ostrihomu.
Bosniak zostal novozámockým kapitánom aj po Viedenskom mieri, až do roku 1607, kedy ho preložili od Fiľakova, kde zotrval do roku 1629. V čase pôsobenia Bosniaka vo Fiľakove bol tamojší hrad znovu opevnený a po požiari roku 1615 opravený.
Tomáš Bosniak plnil aj rôzne diplomatické funkcie ako vyjednávač, už 5. septembra 1605 rokoval s ostrihomským pašom Sinánom o mieri. 18. septembra 1606 bol k nemu znovu poslaný do Ostrihomu so žiadosťou o oslobodenie žien a detí, ktoré boli zajaté pri Nových Zámkoch.Z poverenia kráľa 1. novembra 1606 sa Bosniak stáva signatárom Žitavského mieru, ktorým sa skončila Pätnásťročná vojna proti Osmanskej ríši. Podpísaný bol dňa 11. novembra 1606. Tureckú stranu zastupoval budínsky miestodržiteľ Ali paša, jeho tajomník Habil efendi a Mustafa efendi. Za cisársku stranu tu boli okrem Bosniaka, Juraj Thurzo – preddunajský kapitán sídliaci v Nových Zámkoch, Mikuláš Istvánffy – diplomat v službách kráľovského dvora, František Batthyány, Siegfrid Kolonich – levický kapitán, a Bocskayovi zástupcovia Štefan Ilesházi a Pavol Nyáry. Matej sa zaviazal zaplatiť Turkom dvestotisíc zlatých a ponechať im okupované územia. Turci po prvýkrát uznali svojho protivníka za rovnocenného partnera.
Za zásluhy zostal Bosniak Šurianskym kapitánom a stal sa aj čabraďským kapitánom, za to, že ukázal ľudskosť a bránil hrady pred Turkami. O tom, že bol Bosniak obľúbený na kráľovskom dvore svedčí aj listina, v ktorej ho kráľ pozýva na snem do Bratislavy konaný dňa 29. augusta 1607.
Na korunovácii Mateja II. za uhorského kráľa 19. novembra 1608 v Bratislave bol Tomáš Bosniak pasovaný za rytiera zlatej ostrohy a okrem neho aj Juraj Séči, Juraj Drugeth, Michal Cobor, Mikuláš Forgách a ďalší.
Konečne nastal čas, keď bol Tomáš Bosniak menovaný do šľachtického stavu. Kráľ Matej ho vymenoval 10. decembra 1609 za baróna. Titulovali ho: Libreto baroni arcis Surany. V roku 1617 sa stal Bosniak tekovským županom. Pri korunovácii Ferdinanda II. v Bratislave 1. júla 1618 mal Bosniak spolu s Michalom Coborom a Jurajom Séčim stráž pri vchode do františkánskeho kostola, kde prebiehalo pasovanie rytierov zlatej ostrohy. V roku 1619 vypuklo ďalšie povstanie vedené sedmohradským kniežaťom Gabrielom Bethlenom. Tomáš Bosniak a viacerí najlepší domáci bojovníci sa dali na jeho stranu z nevyhnutnosti. Z prinútenia v rokoch 1619-1621 sa stal na čas jeho prívržencom, začiatkom roku 1621 ho opustil a pridal sa na stranu cisára. Po odhalení dvojtvárnosti napísal Bethlen Bosniakovi žalostiplný list. Bethlen nenechal zradu bez pomsty. Ešte toho roku dal do zálohu Šuriansky hrad so všetkými majetkami za 16 000 zlatých svojmu kapitánovi jazdy Štefanovi Horváthovi. Dvakrát sa Bosniak ocitol v bethlenovom zajatí, ako to dokazuje list Bethlena košickému kňazovi Petrovi Alvinczimu, a druhý raz padol Bosniak do zajatia pri Devíne. Svedčí o tom list Bethlena vlastnej manželke.
V roku 1622 uzavrel Bethlen v Mikulove s cisárom mier a povstanie sa skončilo, no i napriek tomu podnikol Bethlen ešte dve povstalecké výpravy v neskorších rokoch.
Dôležitým sprostredkovateľom tohto mieru bol Mikuláš Esterházi, Bosniakov bratranec. Vynikal nielen v diplomacii, ale aj v bojovom umení. Ako vzor mal svojho strýka Štefana Ilešháziho. V novembri roku 1623 rozprášil pri Šuranoch turecké vojsko vracajúce sa z lúpežnej výpravy od Hodonína. Pri prepade ukoristil Esterházi pašovi Ibrahimovi vzácny svietnik.
O niekoľko dní neskôr, 27. novembra 1623 napadol Esterházi s 250 jazdcami silný turecký oddiel, vracajúci sa od moravských hraníc a oslobodil 2015 zajatcov z Moravy a ukoristil 800 koní. Cena získaných predmetov prevyšovala 50 000 zlatých. Mikuláš Esterházi bol najlepším Bosniakovým priateľom. Bol zvolenským županom, od roku 1625 zastával funkciu uhorského palatína a ako prvý z uhorskej šľachty bol nositeľom rádu zlatého rúna. Hontiansky a tekovský podžupan Imrich Lipthay sa vo svojich latinských spomienkach vyjadril o Esterházim ako o nesmierne hrdom, sebavedomom človeku, spoliehajúci sa vždy len na seba, nepýtajúc a nezaujímajúc sa o názory druhých ľudí a ktorý využívajúc svoje postavenie, z titulu palatína zasahoval do verejného života jednotlivých stolíc Horného Uhorska.
V tomto nesmierne rušnom vojenskom období Bosniakova sláva a moc narastala, 3. septembra 1623 dosiahol hodnosť kráľovského jedlonosiča, v roku 1624 bol vymenovaný za kráľovského ceremoniára a radcu. V záverečnom zhrnutí (conclusio) uhorského zákona z roku 1630 sa Bosniak tiež uvádza vo funkcii jedlonosiča, Thomas Bosnyák de Magyarbél, Dapifer.
Knieža Gabriel Bethlen ženil svojho synovca Štefana, ktorý si bral za manželku Máriu Séčiovú (Széchy), dcéru Juraja Séčiho. Svadba sa konala v kaplnke séčiovského kaštieľa v Jelšave 30. mája 1627. Kráľ na ňu poslal svojho zástupcu, fiľakovského kapitána Tomáša Bosniaka.
Na korunovácii kráľa Ferdinanda III. 8. decembra 1625 sa na kráľovskom obede zúčastnil aj barón Tomáš Bosniak a jeho syn Tomáš ml. bol pasovaný za rytiera zlatej ostrohy za dosiahnuté víťazstvo nad Turkami. Zákon č. 3 z roku 1630, § 32 menuje Bosniaka a ďalších troch šľachticov na základe kráľovského ustanovenia za komisárov k revízii priekop v oblasti Györu a Komárna.
V júni 1631 ho kráľ Ferdinand II. vymenoval za hlavného hornouhorského kapitána, čo bolo mimoriadne vysoké vyznamenanie, ale Bosniak túto funkciu neprijal.
Vnútorné nepokoje v Uhorsku vyvrcholili sedliackym povstaním v rokoch 1631 – 32 na juhozápadnom Slovensku. Jeho potlačením bol poverený Tomáš Bosniak a Ján Berneus. Bosniak však povstanie nezlikvidoval, ale rokoval s Mikulášom Forgáchom, aby vytvoril lepšie životné podmienky pre sedliakov. Z tohto obdobia sa zachovala listina z 3. apríla 1632, kde Forgách oznamuje kráľovi príčiny povstania a sľubuje, že z príkazu Bosniaka bude so sedliakmi dobre vychádzať. Táto Bosniakova zúčastnenosť nebola zo strany kráľa kladne prijatá, pretože sa nepostavil na stranu zemepánov a šľachty ale na stranu sedliakov. Odvtedy už nebol poverovaný žiadnymi vojenskými akciami a tak sa venoval rodinným záležitostiam.
Bojovník, ktorý štyri desaťročia prelieval svoju krv za kráľa, domov a vieru, Tomáš Bosniak, zomrel v Šuranoch 19. decembra 1634. Vtedy bolo zvykom, že ak zomrela významná štátnická osobnosť v zime, pohreb sa konal v teplejších mesiacoch, aby mal patričný lesk a pompu. Podľa programu ho pochovali v Nitre 4. júna 1635.
Barón Tomáš Bosniak požíval veľkú úctu u ľudu i na kráľovskom dvore a s takouto úctou sa s ním rozlúčili aj na jeho poslednej ceste. História nezaznamenala ani jednu vojenskú výpravu, v ktorej by utrpel porážku.