Cirkevná historiografia, katolíckeho aj protestantského razenia mala v prípade jezuitov jasno: do celého rádu sa koncentrovali buď všetky pozitíva a zásluhy o udržanie a šírenie katolíckej viery, alebo sa v ňom hľadal zlopovestný nepriateľ šírenia pravého výkladu Písma, zodpovedný za tmárstvo a „kujúci pikle“ proti nastupujúcemu osvieteniu a pokroku. Nič nie je falošnejšie, ako takýto čierno-biely obraz. Aj na jednej-jedinej postave sa dá ukázať, že kontúry boli v skutočnosti nejednoznačnejšie, a určite sa viac približujú skutočnosti, hoci jej rekonštrukcia bude v našom prípade vždy závisieť ani nie tak od interpretačných rámcov, ako od množstva dostupných prameňov.
Ak by sme sa pridŕžali spomienok obetí súdneho procesu v r. 1674, Kelio by nevyšiel, tak ako doteraz, v dobrom svetle. K dispozícii je však aj svedectvo z druhej strany, od Keliovho rádového spolubrata, prefekta trnavskej rezidencie, ktorý po jeho smrti spísal obvyklý životopis. Tieto údaje možno považovať za hodnoverné a podávajúce obraz talentovaného rečníka a šikovného hospodára, zbehlého aj v styku so svetským, a špeciálne vojenským prostredím. Kelio sa narodil 18. februára 1643 v mestečku Častá neďaleko Trnavy. Hoci bol označený za pôvodom Maďara, vďaka prostrediu bol rovnako obratný aj v slovenčine a nemčine. Do jezuitského rádu vstúpil 4. októbra 1662, po štúdiu na gymnáziu v Trenčíne a filozofie na Trnavskej univerzite, ktoré skončil s vyznamenaním. Nasledovalo obvyklé pedagogické pôsobenie na rádových gymnáziách: dva roky strávil v Prešporku (Bratislave) v triede začiatočníkov – parvistov, ktorých doviedol až po gramatiku, potom učil ešte v triede syntaxistov. Potom sa vrátil k štúdiu teológie a po štyroch rokoch ho ukončil. Znovu ho vyslali za školskú katedru, tentokrát do Šoprone do triedy poetiky, a rok pôsobil aj ako prefekt študentov filozofie na Pázmáneu. Slávnostne bol prijatý medzi pátrov 2. februára 1675. To už však bol delegovaný za misionára do práve sa budujúcej pevnosti Leopoldov.
Leopoldov, budovaný od r. 1665 nebol v tom čase ešte celkom dokončený a pobyt misionárov bol financovaný erárom len od 19. júna 1673 na základe žiadosti pátra Andreasa Schaffera, SJ. Duchovní mali čo robiť so stovkami vojakov a robotníkov na stavbe, ktorá bola mimoriadne rozsiahla – už len objem materiálu a finančných tokov bol lákadlom pre porušovanie siedmeho prikázania... Duchovní z pevnosti museli okrem vysluhovania bohoslužieb a duchovnej správy usporiadať aj vzťahy s tromi poddanskými obcami, zabavenými protihabsburským rebelom. Výnos z nich mal poskytovať prostriedky potrebné na zaobstaranie proviantu. Keď na stavenisko prišiel Kelio, začal sa venovať okrem pastorácii aj zabezpečeniu stavby kostola: „keď teda bol v Leopoldove, s veľkým počtom obyvateľov mestečka (Leopoldova, pozn. aut.) a dvoch blízkych dedín, vybudoval pohodlný kostolík s priliehajúcou vežou a dvomi zvonmi, čiastočne elegantne murovaný, čiastočne z dreva a vyzdobený svätými obrazmi, v ktorom sa v nedeľu a sviatky konali slovenské kázne za veľkého zhluku poslucháčov...“. Ku kostolu pripojil aj dom so záhradou, ktoré slúžili pre potreby misionárov. Vykonal teda veľký kus práce, no jeho hlavnou úlohou bola pastorácia. Výzvou sa pre neho bezpochyby stalo pridelenie do väzenia odsúdených „predikantov“, ako nazývali dobové pramene luteránskych a kalvínskych duchovných.
Kým v prvých súdnych procesoch všetci obvinení akceptovali niektorý z ponúknutých reverzov, na poslednom časť obvinených odmietla priznať nejaký podiel na príprave rebélie, deklarovala sa za nevinných – a už touto tvrdošijnosťou naplnila skutok rebélie... Výsledný rozsudok smrti bol zmiernený na doživotné väzenie, a odsúdení boli prevezení do vojenských pevností vrátane Leopoldova. Veľké stavenisko si vyžadovalo veľa pracovných síl, a tak sa mnohé nielen fyzicky namáhavé, ale aj podradné a nedôstojné práce ušli aj internovaným duchovným. Ich vykonávanie bolo sťažené tým, že boli neustále zakutí v reťaziach. Tento fakt treba interpretovať ako prisúdenie symbolu, znaku poníženia, nie ako prevenciu pred možným útekom. Už počas súdneho procesu v Prešporku nebolo mysliteľné ubytovať stovky predvolaných a držať ich pod kontrolou. Mali preto dovolené bývať sa u mešťanov (na vlastné náklady alebo na útraty cirkevných zborov), nesmeli však vyjsť za mestské hradby. Počas celej doby tak neurobil ani jeden, hoci mali možnosť zorganizovať nepozorovaný útek... Ani v pevnosti plnej vojakov teda nehrozilo, že by duchovní, odetí v tradičných farárskych kamžiach, resp. tom, čo z nich zostalo, ušli a tým vlastne potvrdili pripisovanú vinu. V Leopoldove boli navyše aj strážení spolu s bežnými väzňami – kriminálnikmi, ktorí si na nútených prácach odpykávali zaslúžené tresty.
Žiadne väzenie neposkytuje pohodlné podmienky pre život, Leopoldov však bol špeciálny vo viacerých ohľadoch. Väznení podliehali pod vojenského veliteľa pevnosti, zároveň sa však dostávali do častého kontaktu s Mikulášom Keliom, a práve on sa stal pre nich zosobnením ich nešťastia. Považovali ho za „šedú eminenciu“, exponenta arcibiskupa Juraja Szelepcsényiho, ktorý diktoval aj vojakom, ako sa k nim majú správať, a dokonca na základe poverenia biskupa Leopolda Kollonicha ich mal povzbudzovať k prejavom krutosti. Kelio sa ani nesnažil zakrývať, že podstata celej kauzy nie je politická, ale náboženská. Vraj vedel, že väčšina z duchovných nebola politickými rebelmi a mnohí o nej ani neuvažovali či nevedeli, o to menej ju mohli pripravovať. Neustále pripomínal väzňom, že boli rebelmi proti panovníkovi a katolíckej cirkvi už len preto, že boli súčasťou „Rebellionem istam ecclesiasticam“, teda protestantizmu, a nechceli konvertovať. Za Keliovu najhoršiu formu trápenia však bývalí farári považovali nútenie chodiť na jeho kázne a omše: násilie v tejto veci však sám voči nim pochopiteľne nevyvíjal, o to sa postarali dohliadajúci vojaci. Keď sa väzni v jednu nedeľu sťažovali Keliovi na zlé zaobchádzanie a vyčítali mu jeho krutosť, ten ju ospravedlňoval poukázaním na príklad sv. Pavla, ktorý nástojil na permanentnej konverzii ľudí. Kristus dal apoštolom mandát na učenie a kázanie všetkým ľuďom. Namietli mu, že apoštoli nemali k dispozícii vojakov, ako ich využívajú teraz jezuiti...
Na druhej strane sa Kelio nebránil teologickým dišputám, ktoré boli súčasťou jeho presviedčania o argumentoch v prospech konverzie na katolícku vieru. O rôznych špecifických teologických otázkach (napr. o transsubstanciácii, o autorite a svätosti cirkvi, o charaktere a účinnosti dobrých skutkov, vzývanísvätých, zázrakoch) dišputovali rovnako kalvíni ako aj luteráni. Kelio sa usiloval vniesť medzi nich rozkol a zdôrazňoval rozdiely medzi reformovanými a luteránmi v otázke užívania obrazov, oltárov a krížov: kalvíni ich vraj nepoužívajú preto, aby mohli papistov pred ľuďmi falošne obviniť, že sa modlia k surovému drevu. V podtexte zároveň naznačoval, že luteráni majú ku katolíkom blízko a nemali by mať problém s prijatím katolíckej viery. Kalvínsky farár z Rimavskej Soboty Štefan Harsányi argumentoval, že reformovaní sa len držia slov Písma, aby sa uctieval iba Boh, a nie jeho zobrazenia. Uctievanie obrazov Boha, pretože tento je netelesný a neviditeľný, ako ani uctievanie mŕtvych svätých Písmo neprikazuje. Keď sa inokedy dišputovalo o otázke prijímania pod obojím, Michael Paulowitz predhodil Keliovi, že by sa de facto nemali pripúšťať k večeri Pána ani laici, lebo „jedzte a pite“ Kristus adresoval len apoštolom. Na Keliovu námietku, že ak nekonvertujú čaká ich zatratenie, lebo mimo rímskej cirkvi nie je možné spasenie, väznení odpovedali odkazom na Pavla, že pravá viera v Boha sa osvedčuje len Kristom, ktorý jediný má zásluhu na spasení ľudí a odpustení ich hriechov, ak v neho veria. Tu už bol Kelio za hranicou argumentácie a len im replikoval, že mu musia veriť, že on hlása pravdu a že rímska viera nespochybniteľne zabezpečuje spásu. Proti tomu väznení hneď použili argument, že ak je rímska cirkev dobrý strom, nemôže niesť zlé ovocie – to narážali na rôznych pápežov, ktorí konali diabolské veci... Kalvínsky rektor z Pápy Valentín Kocsi Csergö si dokonca dovolil obviniť Kelia z blasfémie (bohorúhačstva), keď tento tvrdil, že ak je Boh pôvodcom hriechu (Deum esse authorem peccati), Kristus je „menší“ než Otec, a na kríži sa „opustil“ (desperasse in Cruce). Kelio sa bránil, že uvedenými výrokmi len citoval Kalvína podľa jeho Institutiones, čo Kocsi odmietol: Kalvín vraj hovorí o tom vo vzťahu k officii Mediatoris et Gloriae, keď Syn prijme istú formu služobníctva (forma servi accpeta). Kocsi citoval aj modlitbu Krista (Pater glorifica Filium tuum ea Gloria, quam habui apud te, priusquam hic Mundus esset). Zo slov Krista na kríži ani nemožno dedukovať, že by pochyboval – sú to neutrálne slová, vyjadrujúce dôveru v dobrotu Boha-Otca.
Kelio to teda rozhodne na svojej misii nemal ľahké, lebo mal do činenia s ľuďmi, ktorí boli vo viacerých prípadoch absolventmi teológie na špičkových univerzitách v Nemecku a pohotovo dokázali polemizovať aj o katolíckych dogmách. Na margo zázrakov napr. väzni predhodili jezuitovi, že ich nemá vyzdvihovať, keď jeho rád je sám voči nim skeptický, ako je to známe celej Európe... Aj ohľadne sviatostí má sama katolícka cirkev vo svojom vnútri väčšie názorové rozdiely, než kalvíni a luteráni medzi sebou.
Väznení kňazi boli vedomí, že Kelio nebol hlavnou príčinou ich utrpenia a prípadne sa dokázali s ním dohodnúť na nejakých úľavách, ktoré pre nich bol schopný vymôcť. Možno vysloviť hypotézu, že voči väzňom preukazoval istú zhovievavosť, čo síce jednostranne apologeticky vyzdvihuje jeho kolega predstavený, ale nepriamo potvrdzuje aj zmienka o poslednej diskusii, tentokrát vnútri komunity väzňov. Ide o drobnú, historiografiou netematizovanú príhodu, spomínanú v Narratio brevis, Ottrokocsiho Furor bestiae aj v posmrtnej Keliovej elogii. Kelio sprostredkoval pre väzňov lepšie šaty, bezpečne im odovzdával peniaze od manželiek či príbuzných, pri návštevách im umožňoval stretnutie vo svojom príbytku. Keď však chcel, aby mu pred transportom na galeje písomne potvrdili, že on osobne sa k nim správal v súlade s kresťanskou charitou, väznení sa opäť dostali do vnútorných pochybností. Podobne ako v prípade reverzov, nechceli pripojiť svoj podpis k žiadnemu písomnému prejavu, aby nebol prípadne zneužitý. Kým sa však rozhodli, dve hodiny o tom diskutovali. Luteráni navrhli, že možno akceptovať formuláciu o tom, že Kelio im bol pridelený v čase najvyššej núdze, zaobchádzal s nimi bez úhony, niekedy im nosil zdarma stravu a dišputoval s nimi. Takúto „kvitanciu“ potom malo podpísať 35 väzňov.
Uvedené príklady naznačujú, že voči Keliovi by bolo vhodné zaujať diferencovanejší postoj. Kelio sa napriek tomu nevyhol povesti toho, kto väzňov priam terorizoval. Dokonca aj vojaci, pridelení na ich stráženie boli v dochovaných záznamoch vykreslení v lepšom svetle: bezpochyby ani v prostredí pevnosti neboli okolnosti uväznenia duchovných a učiteľov, teda ľudí patriacich medzi duchovnú elitu celkom neznáme, a niektorí vojaci prejavovali voči nim zdržanlivosť. O to viac, že „elitní“ väzni sa sami usilovali manifestovať svoju protestantskú identitu až do takej miery, že ich jeden z veliteľov prosil, aby nepreukazovali prílišnú zatvrdilosť, aby ich nemusel trestať.
Na druhej strane Keliovi styk s väzňami mohol pomôcť urobiť si bližší obraz o protestantskej mentalite a svoje pozorovania mohol zakomponovať do textu, stojaceho na začiatku radu polemík, v ktorých sa navzájom napádali stúpenci zákroku proti protestantom resp. obrancovia ich neviny. Tesne po transporte 41 väzňov z celej skupiny internovaných vyšlo najprv v marci v nemeckom Dillingene nemecké a v máji v Trnave latinské pojednanie o podstate obvinení voči „nekatolíckym predikantom“, v ktorom sa cez dokumenty zo súdneho procesu „demaskovala“ podstata celej ich kauzy: zákrok voči nim vraj nebol motivovaný nábožensky, ale opieral sa o dôkazy o príprave rebélie a účasti na nej. Za autora traktátov sa deklaroval Johann Labsanszky, sekretár súdu, avšak už v čase vydania sa predpokladalo, že skutočným autorom je nejaký jezuita. Súdne akty boli vedené v latinčine, ale pojednanie vyšlo najprv v nemčine, ktorú Labsanszky vôbec neovládal. Kým prvý kritik pojednania Krištof Löhner ešte neuviedol meno potenciálneho pravého autora, ďalší už za skutočného autora otvorene označil práve Kelia. Prisúdil mu zámer dehonestovať všetkých, čo sa ocitli v exile, v očiach európskej, najmä nemeckej verejnosti. Exulanti mali totiž morálny aj právny nárok na podporu, ich exil však musel byť nimi nezavinený a čestný. Kauza uhorských exulantov však bola obžalobou monarchie a jej panovníka vcelku, radikálne narúšala skvelý a s námahou formovaný obraz ideálneho vládcu, a preto jej interpretácia nemohla byť ideológom katolicizmu ľahostajná. Kelio mal dôveru arcibiskupa Szelepcsényiho, ktorý sa celou kauzou stál, a je možné, že jeho neprítomnosť v pevnosti na prelome rokov 1674/75, tesne pred deportáciou väzňov do Neapola, súvisela so zabezpečením vydania inkriminovaného textu. Kelia zastupoval v pevnosti sám arcibiskup...
Po odchode transportu do Neapola sa Keliova misionárska činnosť obmedzila na miestne obyvateľstvo v pevnosti, mestečku a na okolí: na svojom poste zotrval šesť rokov. Potom pôsobil znovu v Trnave ako rádový prokurátor, správca kolégia a napokon ako prefekt tlačiarne. Záver krátkeho života mal neľahký – priam symbolicky ho postihol tumor jazyka, ktorý mu znemožnil komunikáciu, pričom bol dovtedy známy ako obratný rečník a spoločník pre konverzáciu. Kelio zomrel 13. januára 1684, keď sa stal svedkom zlyhania metódy tvrdej represie ako nástroja na zvrátenie konfesionálnych pomerov – zažil teda nielen návrat exulantov domov, ale aj čiastočnú reštitúciu protestantských cirkví...
