Členenie šľachty v Uhorsku

Medzi najstaršiu podobu predchodcov šľachty v Uhorsku patrili takzvaní kondicionáli. Títo sa rozdeľovali na tri skupiny:

Prvou skupinou boli iobagiones regni - kráľovskí jobagióni, títo boli osobne slobodní na základe panovníckych donácií, za ktoré sa museli zúčastňovať vojenských výprav priamo v kráľovskej armáde. Ich osobná sloboda nebola ničím obmedzená, boli rovní, slobodní a neskôr rovnocenní aj šľachte. Táto skupina sa v listinách niekedy uvádza tiež ako filii iobbagionorum Sanctis Regis alebo iobagiones sancti Regis teda synovia svätého kráľa. Toto označenie si odvodzovali od Svätého Štefana, kráľa za ktorého slúžili poprípade za jeho najbližších nástupcov. Donácie, ktoré získala táto skupina jobagiónov patrili medzi najcennejšie a neskôr sa bez problémov akceptovali a potvrdzovali. Na túto skupinu neplatilo ani dočasné právne zásady odvolateľnosti donácií, alebo sa obmedzovalo dispozičné právo, teda ich prevediteľnosť na potomkov ex lege atď.  Toto opatrenie sa nikdy nevzťahovalo na donácie kráľovských iobagiónov.

Druhou skupinou boli iobagiones castri - hradní jobagióni. Bolo to obyvateľstvo, ktoré bolo usadené na kráľovskej pôde ktorá patrila ku kráľovským hradom. Tvorili posádku hradov s povinnosťou jeho ochrany. Neboli to iba vojaci, boli to aj remeselníci ako murári, tesári a podobne, všetci ktorí sa podieľali na výstavbe a chode kráľovských hradov. Od prvej skupiny sa líšili len tým, že sa nemohli zúčastňovať na vojenských výpravách, museli slúžiť iba na hradoch. Ich majetkovo-právne postavenie bolo iné ako u kráľovských iobagiónov. Ich donácie už boli na pôdu ktorá vždy zostávala hradnou pôdou. V listinách v tejto súvislosti nachádzame pojem „ius utendi“ teda právo používania skôr ako vlastnenia v pravom slova zmysle. A čo je zaujímavé tento majetok im patril dedične al i tak z právneho hľadiska sa ich majetok označuje ako usus či collatio ad utendum. Majetok bol iba dedičný, nesmel sa predať, ak áno, tak s požehnaním kráľa. Po vymretí rodu po mužskej línii (per defectu seminis) mohol s touto pôdou narábať hradný župan (Comes Castris). Ich povinnosťou boli tzv.: operas - služby, vojenského či ženijného charakteru a technické( remeselné, murárske, tesárske a iné) práce. Takmer výlučne sa zúčastňovali boja v objekte, alebo blízko hradu. Na rozdiel od kráľovských jobagiónov, ktorí bojovali pod vlajkou ( sub vexillo regio). Povedľa služby hradu museli tak ako poddanské obyvateľstvo plniť „liberos denarios“- slobodný desiatok. Tak ako poddaní museli platiť aj obvyklé desiatky. Rozpadom moci a organizácie hradných županstiev sa v priebehu konca 13.storočia začalo toto obyvateľstvo miešať s okolitým obyvateľstvom a postupne prešlo pod jurisdikciu šľachty ako poddaný, zrejme len malá časť získala šľachtický titul v neskorších dobách.

Treťou skupinou boli: castrense, populis castri - hradčania, ktorí boli natrvalo usadení na hrade, alebo pod hradom. Tvorilo ho hlavne služobníctvo, určené k hospodárskym a technickým činnostiam na hrade. Za toto mali podiel na hradskej pôde a spoločných úžitkoch. Pokiaľ nemali špeciálne úlohy, tak veľakrát sa spomínajú v celkoch ako centuriae - stotinách. Z právneho pohľadu boli boli títo slobodní iba na pôde, túto dostali obvykle bez donácie alebo štatúcie, ale bola dedičná. Nesmeli ju však opustiť, potom sa automaticky stali poddanými. Spolu s oráčinami, ktoré im patrili mali právo na úžitky na hradských lúkach, pastvinách, lesoch, rybníkoch, riekach atď. Za tieto užívacie práva museli vykonávať služby (operas) nariadené hradným pánom. Tak isto ako ostatné poddanské obyvateľstvo boli povinní platiť naturálne dávky a bežné desiatky. Tieto skupiny obyvateľstva zanikli postupne v priebehu 13 -14. storočia.

Šľachta v dnešnom ponímaní ako trieda, začala vznikať v Uhorsku prvých desaťročiach 13. storočia. Postupným oslabovaním moci kráľa sa príslušníci privilegovaného stavu snažili z jeho moci vymaniť už aj tým, že začali unikať jurisdikcii hradných županov. Ich snaha bola vypočutá vydaním Zlatej Buly Ondreja II. z roku 1222, ktorá uzákonila výlučne panovníkovo právo rozhodovať o majetkových záležitostiach šľachty, čo viedlo k definitívnemu okliešteniu a oslabeniu moci hradných županov. V tomto čase sa začala formovať skupina majetnej šľachty, ktorá už nebola povinná napríklad sa zúčastňovať na zahraničných výpravách, ale sama mohla vlastniť veľké družiny vojakov. Belo IV. sa snažil politicky posilniť ústrednú kráľovskú moc. Jeho snaha znovu získať časť kráľovských majetkov z rúk šľachty, ktorá ich získala od Ondreja II. ho doviedlo do konfliktu s ňou. Vnútorné problémy krajiny sa prejavili aj v prehratej bitke pri rieke Slaná v apríli roku 1241. Jeho snaha neutralizovať moc vysokej šľachty ho priviedla k rozšíreniu počtu strednej šľachty, ktorú tvorili kráľovskí služobníci (servientes regis) ktorí získali donácie. V neskoršom období, počas Temešvárskeho snemu (1397), vzniklo nariadenie nútiace všetkých, ktorí dostali do užívania pôdu za vojenskú službu, osobne narukovať - personálna insurekcia. Výnimku dostali len starí a chorí, títo však museli za seba poslať náhradu. Bohatí šľachtici museli za každých dvadsať poddaných poslať jedného lukostrelca. Dokonca aj polovica príjmov cirkvi sa mala venovať na vojnu proti Turkom. Mali sa skonfiškovať všetky majetky cudzích rodov s výnimkou niektorých magnátov, ako bol Stibor zo Stiboríc. Žigmund Luxemburský urobil ústupok šľachte aj v tom, že akceptoval zákaz udeľovať nové výsady oslobodenia od súkromných mýt. Do vydania zákonného článku z roku 1608 bola šľachta v Uhorsku aj napriek obrovským majetkovým rozdielom právne, formálne jednotná. Toto sa netýkalo iba komory magnátov, kde mohli vstúpiť iba šľachtici vlastniaci minimálne jedno percento z rozlohy Uhorska.

Šľachtu na území dnešného Slovenska môžeme v novoveku rozdeliť na niekoľko stavov: magnátsky, prelátsky a šľachtický.

Magnáti - domini, magnates, barones –sa delia na dva druhy: Barones regni ex officio - šľachtic s ríšskym úradom ako severínsky bán, kráľovský dverník, komorník, stolník, taverník a podkoní. Z právneho rámca Opus Tripartitum zisťujeme že mali rozsiahle majetkové, osobné a výslužné práva: mohli zriaďovať fidekomis, ich prísaha mala váhu prísahy 10 šľachticov- ius decem personatus, homágium sa platilo vo výške 400 zlatých a ich vdovy ak rod vymrel po meči mali právo na obvenenie vo výške 400 zlatých. K tejto skupine barónov patrili i domimi banderiati- banderiálny páni. Títo boli povinný držať bandériá a mali privilégium ich viesť pod svojou zástavou do boja (sub vexillul banderialium).

Ďalej to boli: Barones solo nomine - baróni len menovaní, títo magnátstvo viazali iba na svoju majetkovú držbu. Ich majetkové práva boli skromnejšie: obvenenie bolo 200 zlatých, homágium 400 a taktiež mohli zriaďovať rodinné fidekomisy. V priebehu 15-16 storočia sa titul baróna stal dedičným, aj bez držania úradu. Neskôr sa stal dedičným šľachtickým titulom s oslovením Excellentissimus Dominus Liberis Baronis alebo Liber Báró.

Grófsky titul-Comes vznikol z hradných županov, neskôr sa stal dedičným. Právom grófov bolo že súdnu moc mal nad nimi v starších dobách iba panovník. V neskoršom období sa pri získaní titulu už neviazala majetková donácia.

Preláti - boli to vyšší duchovní, pôvodne patrili k magnátskemu stavu, ale neskôr sa od neho oddelili. Patrili k nim aj určití vyšší cirkevní hodnostári ako napr. arcibiskupi, biskupi a prepošti. V najstarších dobách preláti používali i titul dedičných grófov - dedičných hradných županov ako už v roku 1270 je takto zaznamenaný ostrihomský arcibiskup. Aj nitriansky arcibiskup bol hradným županom (Comes castris), neskôr iba županom Nitrianskej stolice. Okrem toho bolo dedičné županstvo spojené nielen s určitými biskupstvami, ale aj s určitými hradmi, akými bolo dedičné županstvo v Trenčianskej stolici ( 1302 pre rod Matúša Čáka), Bratislavské hradné županstvo, či Turčianske s pojené s hradom Sklabiňa. Z právneho hľadiska mali preláti tieto prerogatíva: beneficium annuae prorogationis , svedecká prísaha jedného preláta sa rovnala prísahe desiatich šľachticov, nemali plnú testovaciu spôsobilosť a homágium sa rovnalo 400 zlatým. Preláti sa delili na dve triedy: vyšší preláti- arcibiskupi a biskupi s privilégiom šľachtických výsad, a pri listinách opatrených ich pečaťou mohli ustanoviť procesných zástupcov. Nižší preláti- k týmto sa zaraďovali opáti, prepošti mali rovnaké práva ako šľachtici.

Šľachtu na území dnešného Slovenska môžeme v novoveku rozdeliť na niekoľko skupín, na predialistov, kurialistov, armalistickú šľachtu a titulovanú (vyššiu) šľachtu.
Predialisti boli najnižšou vrstvou šľachty v službách ostrihomského či vrábeľského arcibiskupa, ktorých spoločné slobody boli viazané na pôdu v rámci Vojskej a Vrábeľskej stolice predialistov. Boli povinní v čase vojny nastúpiť vojenskú službu v arcibiskupskom vojsku (bandériu) a nemali priame zastúpenie na krajinskom sneme.

Kurialisti - nobiles unius sessionis, tiež nazývaní šľachtici jedného lánu, boli vlastníci alebo nájomcovia kúrií s poľnosťami, ktoré získali donáciami alebo kúpou. Kurialisti pochádzali obvykle zo stredovekých jobagiónov. Bolo pre nich typické, že často žili v malých obciach tvorených len jednou alebo niekoľkými kúriami, ktoré sa nazývali kuriálnymi obcami. Ich počet bol v Uhorsku okolo 1200. Obce často dostali mená po svojich majiteľoch. V Bratislavskej stolici boli hlavne na Žitnom Ostrove.

Armalistami boli šľachtici, ktorí získali armálne listiny, zabezpečujúce im dedičnú slobodu, zvyčajne bez majetkovej donácie. Armálne listiny boli v Uhorsku udeľované od 14. storočia až do roku 1918. Spolu s kurialistami sú armalisti v písomných prameňoch uvádzaný aj ako taxálna šľachta, nakoľko od roku 1595 boli povinní odvádzať príslušným stoliciam osobitnú taxu (daň).

Vyššou, alebo titulovanou šľachtou boli šľachtici s oficiálne udeleným predikátom, baróni, grófi a kniežatá. Tých však bolo v Uhorsku v porovnaní s nižšou šľachtou relatívne málo. Barónske a grófske tituly šľachta získavala v Uhorsku vo viacerých vlnách. Zvyčajne sa tak dialo za zásluhy. Leopold I, Karol VI a Mária Terézia povýšili do barónskeho či grófskeho stavu veľké množstvo rodov. Mnoho týchto rodov získalo tituly členstvom v rádoch Márie Terézie, Svätoštefanskom a v neskoršom období v Ráde Františka Jozefa a Železnej koruny. Mnoho šľachtických rodov, ktoré boli v opozícii k Habsburgovcom si nikdy nenechalo potvrdiť, alebo dokonca odmietli povýšenia do barónskeho či grófskeho stavu.