Stránka o šľachtických rodoch
© Denis Pongrácz © Jozef Žiak - ISSN 1336-9040
Prihlasovacie meno: Heslo:
Menu
· Úvodná stránka
· Akcie
· Články
· Diskusia
· Historické veduty
· Informácie o rodoch
· Katalóg stránok
· Kontakt
· Mapy
· Mestá a obce
· Mortuáriá
· Obrazáreň
· Podpora stránky
· Registre
· Sídla šľachty
· Súpisy šľachty
· Zoznam zdrojov
Spriaznené stránky

Webmail
Náhodný obrázok z databázy

Jozef II





Jozef II. sa narodil 13. marca 1741 vo Viedni ako štvrté dieťa cisára Františka Štefana von Habsburg-Lothringen a kráľovnej Márie Terézie.
Tento rozporuplný panovník bol vychovávaný pod vplyvom osvietenstva. Už na jeho výchovu sú rozporuplné názory, niektorí historici vyzdvihujú úlohu Karola grófa Batthyányi von Németh Ujvár, iní zas jeho výrazný vplyv na mladého Jozefa popierajú. V každom prípade jeho formovanie bolo tradične katolícke v duchu „princeps in compendio“. Jozef bol nadaný, to sa mu nedá uprieť, minimálne už ako 6 ročný výborne písal a čítal vo viacerých jazykoch. Jeho ďalšími učiteľmi boli i gróf Kaunitz, Karol Anton von Martini či Johan Krištof von Bartenstein.
V podstate jeho matka Mária Terézia ho orientovala na katolicizmus, ale učitelia a záujem o osvietenskú filozofiu ho odrezali od katolicizmu. Už v mladosti čítal Voltaira, či menej známeho Samuela Pulendorfa. Je zaujímavé, že keď ako dospelý a už ako cisár prechádzal mestom Ferney, kde mal Voltair sídlo, neodvážil sa ho navštíviť lebo vedel, že jeho matka ním opovrhovala. Voltair sa veľmi urazil. Vzťah matky a syna bol napätý. Sama o Jozefovi napísala : „Ako môže niekto obstáť ako panovník, keď nemiluje ľudí“. Bol tvrdohlavý, radšej zostal niekoľko dní o hlade, ako by odprosil alebo urobil to, čo sa od neho žiadalo. Zásadný bol aj barokový svetonázor Márie Terézie, ktorý ostro kontrastoval s osvietenským videním sveta Jozefa. Ich konflikty sa vyostrili už krátko potom, ako ho Mária Terézia ustanovila v roku 1765 za spolukráľa. Myslela si, že Jozef bude brúsiť svoje ostrohy politiky a vládnutia za jej vedenia bez výhrad, ale on sa snažil presadzovať nové myšlienky v rozpore s jej názormi. Mária Terézia nepustila opraty moci zo svojich rúk až do svojej smrti. Jozef mal oveľa lepší vzťah s jeho otcom, ten ho dokázal zmieriť mnohokrát s názorom matky a doviesť ho k riešeniu, ktoré vyhovovalo obom. Ťažko niesol jeho predčasnú smrť v Innsbrucku 18. augusta 1765. Zato mal veľmi rezervované a chladné vzťahy zo súrodencami.
Jeho partnerský život nebol veľmi šťastný. Prvá manželka, ktorú miloval, Izabela de Parma bola nepochybne zaujímavá žena. Historici ju často porovnávali so Sisi, bola nekonvenčná, neriadila sa až na výnimky protokolom, pomerne málo chodila do kostola a vraj udržovala lesbický vzťah s Jozefovou sestrou Máriou Kristínou. Podľa nášho názoru to bol skôr priateľský vzťah založený na proteste proti prísnej matke a svokre. Jozefovi jeho matka vytýkala výstrednosti manželky, ale on ich toleroval a stále ju miloval. Zlom prišiel 23. novembra 1763, kedy Izabela zomrela krátko po pôrode mŕtveho dieťaťa na kiahne. Jozef sa z tejto straty nikdy nespamätal, aj keď ho jeho matka donútila sa znova oženiť s Máriou Jozefínou von Wittelsbach. Sám Jozef sa o nej vyjadroval ako o „odpudivo škaredej“. Jej prítomnosti sa úspešne vyhýbal, nadväzoval iba známosti na krátky čas, či dokonca občas s prostitútkami. Z jeho lekárskych záznamov sa dozvedáme, že niekoľko krát sa nakazil kvapavkou. Nepriamo to potvrdzuje i list pruského vyslanca na dvore Márie Terézie, kde popisoval Jozefove zdravotné problémy pomerne presne. Aj druhá manželka mu zomrela pomerne skoro, už v roku 1767.
Ešte za života Františka-Štefana bol Jozef korunovaný vo Frankfurte za rímsko-nemeckého kráľa. Po jeho smrti zdedil jeho osobný majetok, vyčíslený na 22 miliónov zlatých, a tieto použil na splatenie štátneho dlhu. Už ako cisár sa snažil o reformy v ríši, pretože nemal vplyv na Uhorsko a Čechy, kde vládla jeho matka. Snažil sa zreformovať ríšsku radu a ríšsky komorský súd. Jeho tvrdohlavosť mu však zmenila nie početné priateľstvá na nepriateľstvá a odpor k jeho osobe ako takej. Mária Terézia ho vystríhala pred prílišnou horlivosťou všetko meniť, a hlavne nie hneď. Ich rozpor bol aj v politickej rovine, Mária Terézia pohŕdala Fridrichom II. pruským kráľom, Jozef II. ho obdivoval. Dokonca sa nechal inšpirovať Fridrichovou vášňou pre uniformy. Zmenil protokolárny odev, zrušil španielsky plášť a zaviedol uniformy v pruskom štýle. Fridrich II. bol výborný hráč na flautu, Jozef II. sa pokúšal hrať na klavír. Podľa A. Salieriho i W.A. Mozarta bol slušným klaviristom, i keď ako napísal Mozart v jednom liste Schikanedrovi : „ jeho prsty sú tvrdé, hudbu vníma ako počty, ale jeho snaha z neho urobila dobrého žiaka“. Zároveň ale obaja ctili krédo „ služba štátu“. Zaujímavé však je, že keď sa stretli po prvý raz ▬ v Nyse 1769, boli jeden z druhého prinajmenšom rozčarovaní. Rozpaky sa nezmenili ani pri ich druhom a poslednom stretnutí v 1770. Ich problém bol daný nevraživosťou Márie Terézie k Fridrichovi, i kancelár Kaunitz ho nemal rád. Jozef bol menej formálny a vo Viedni okresal etiketu, voči čomu protestovala matka. Jeho úspornosť, konflikt s matkou, ale hlavne skromnosť, je podľa nášho názoru aj dôvodom, prečo stále cestoval po ríši. Dokonca dobové karikatúry uvádzali, že bol „cisárom vládnúcim z poštového kočiaru“. Často cestoval pod pseudonymom gróf von Falkenstein, ktorý bol jeden z jeho mnohých titulov po otcovi. Takto mal možnosť poznať skutočný život poddaných. Podrobne si to zapisoval a snažil sa pripravovať reformy podľa svojich zistení. Dokonca sa neštítil tvrdo pracovať. V čase hladomoru na Morave v roku 1769 u sedliaka Ondreja Trnku vyoral za jeho asistencie dve celé brázdy na jeho poli v Slavíkovciach. Dnes tam túto udalosť pripomína pomník. Pri jeho cestách do cudziny, hlavne do Talianska a Francúzska, sa nechal inšpirovať v jeho zdravotníckych reformách ich systémom. Po návrate z ciest v roku 1777 založil ríšsky ústav pre hluchonemých, všeobecné nemocnice a dokonca aj blázinec, ktorý Viedenčania prezývali „Veža bláznov“. Zakázal pochovávať v kláštoroch a kostoloch starým spôsobom. Dokonca naliehal na to, aby sa mŕtvoly pochovávali iba v rubáši, pretože sa mu to zdalo úsporné a hygienické. Nariadil tiež pochovať každého do jedného dňa a mŕtvolu posypať vápnom. Jeho snaha bola racionálna, cholera či mor boli stále strašiakom doby. Dokonca sa snažil vyriešiť i rómsku otázku. Nechal postaviť v Uhorsku usadlosť pre 500 cigánov, nechal ju úplne zariadiť a nasťahoval tam 450 cigánov, ktorí si tam mali hospodáriť. Snaha však vyšla na zmar, cigáni tam prežili zimu a zasa odtiahli ďalej. Obľúbenú zónu na poľovačky prístupnú len pre cisársky dvor, Práter dal k dispozícii ku všeobecnému užívaniu. Po smrti Márie Terézie zaviedol viacero novôt. Nariadil kompletné sčítanie obyvateľstva v ríši. Ako zaujímavosť uvedieme, že v Uhorsku žilo 6, 5 milióna obyvateľov. Židov donútil používať priezviská patentom. Dokonca, keď sa niektorý žid nechcel zapísať s priezviskom, mal úradník právo mu prideliť takzvané posmešné priezvisko. Bol to zoznam priezvísk v nemeckom jazyku (napr. Blau, Stein, Hamer, Gros, Klein atď.). Jozef II. pokračoval v reformách jeho matky. Nadviazal na urbár Márie Terézie, zrušil nevoľníctvo, povolil slobodný výber povolania, slobodné sobáše bez konfesijných noriem a slobodného nakladania majetkom u poddaných. Z hospodárskeho názoru na svet bol Jozef II. predstaviteľom merkantilizmu. Proti vôli cechov im okliešťoval slobody a práva, až ich nakoniec po smrti Márie Terézie zrušil. Posilnil aj vplyv štátu na remeslá kontrolou a vymáhaním daní pre štát. Patent o povolení slobody remesiel z roku 1769 bol faktickým koncom cechov, ktoré sa udržali iba v Uhorsku, a aj to pomaly ustupovali novovznikajúcej buržoázii. V Uhorsku sa snažil zreformovať aj územnosprávne usporiadanie, keď zrušil pôvodné stolice a vytvoril nové celky. Spojil napríklad Liptovskú, Turčiansku a Oravskú stolicu. Po jeho smrti sa však tieto reformy zrušili. V justícii zakázal mučenie, zrušil tresty smrti sťatím, či iné stredoveké tresty. Zachoval však dereš, a pranieroval klamanie kupujúcich či spotrebiteľov.
Určite jeho najväčším vladárskym činom bol Tolerančný patent, legalizujúci ausburgské, helvétske a gréko-katolícke vierovyznanie zo dňa 13. októbra 1781. Už 2. januára 1782 vydal tolerančný patent pre židov. V tomto období sa ukázalo aj odhodlanie oddeliť štát od cirkvi. Pri jeho stretnutí s pápežom Piom VI. čelil mnohým výčitkám. Začal rušiť kláštory, snažil sa kontrolovať spôsob výchovy nového kňažstva. Rušenie kláštorov zdôvodňoval ich veľkým počtom a nákladmi, ktoré zaťažovali poddaných a štátnu kasu asi 40 miliónmi zlatých pre ríšu. V podstate by sa dalo jeho rušenie kláštorov rozdeliť na 3 fázy. V prvej fáze, niekedy nazývaná aj „útok na kláštory“, začal Jozef II. rušiť Kartuziánov, Kamaldukov, Karmelitánov a Karmelitánok, Klarisiek, Kapucíniek, Františkániek a kláštory, ktoré mali problém v účtovníctve či právnych otázkach. Tak zrušil v roku 1783 až 738 kláštorov. V druhej fáze korigoval počet cirkevných sviatkov, rušil púte, procesie, nariadil znížiť počet sviečok pri omšiach. Na rok 1791 si naplánoval ešte zrušenie 400 ďalších, ale jeho smrť to prekazila. Zriadil takzvaný náboženský fond, v ktorom sa sústredil majetok z predaja nehnuteľností a ktorý mal slúžiť na zaopatrovanie kňazov a iné charitatívne činnosti. Tento fond fungoval až do roku 1938, kedy ho po Anschluse Rakúska zhabal Hitler. Jozef II. pápežovi pri ich stretnutí tvrdil, že kňaz by mal byť v podstate štátny úradník v sutane. Zriadil semináre a nútil učiteľov v nich robiť i osvetu pre obyvateľstvo. Kázne mali byť nielen o morálke, ale i o potrebe predchádzania hladomoru sadením zemiakov, dezinfekciou zdrojov pitnej vody a vôbec všetko, čo je potrebné pre zdravý štát. Samozrejme, akokoľvek bol Pius VI. pomerne osvietený pápež, bol z týchto názorov a nariadení Jozefa II. zhrozený. Viedol s ním dlhé rozhovory, Jozef II. však trval na svojom a bol ochotný ustúpiť v iných v podstate nepodstatných veciach. Dokonca zmenil diecézy, vytvoril nové či staré rozdelil. Keď ho pápež navštívil vo Viedni, cisár mu ukázal jeho nemocnicu, park či iné ustanovizne, ktoré vytvoril. Pius VI. bol udivený a schvaľoval jeho snahu pomôcť ľudu, ale trval na svojom. Cisár mu venoval na cestu domov novú cestovnú berlinu a s troma pármi kladrubských belušov.
Vo vnútornej politike sa mu tak nedarilo, nikdy sa nedal korunovať za uhorského a českého kráľa a obe tieto koruny dal odviesť do Viedne, kde si ich so záujmom obzrel a označil ich za zaujímavé historické artefakty, ktoré patria do klenotnice. Jeho reformy mali veľa odporcov hlavne v Uhorsku. Nakoniec aj povestné „kyralyi kalap - kráľ klobúk“, ako ho prezývala posmešne uhorská šľachta, hovorí za všetko. Jozef II. chcel v Uhorsku vymeniť latinčinu, úradný jazyk, za nemčinu. Nebol to ale prejav nacionalizmu, skôr neobratná snaha inštitucionalizovať jeden jazyk pre celú ríšu. Oslabil vtedajší Prešporok tým, že premiestnil mnohé úrady do Viedne či Budína. Trnavskú univerzitu- Pázmaneum tiež poslal do Pešti. V Sedmohradsku vypuklo povstanie proti miestnej šľachte, toto bolo potlačené, ale neustále mu šľachta vyhadzovala na oči jeho vinu za udalosti, ktoré boli spustené zrušením nevoľníctva. Stále sa snažil oberať Uhorsko o jeho dávne privilégiá a pochopil, že tamojší jeho poddaní ho veľmi neobľubujú. Zato sa sústredil na Holandsko a strašil miestnych úradníkov návrhom reforiem, lebo sa mu zdala krajina málo centralistická. Jeho reformy, ktoré v Holandsku uskutočnil, musel Albert Sachsen-Teschen niekoľko dní po ich vyhlásení zrušiť. Nakoniec aj o Holandsko prišiel, pretože Alberta Sachsen-Teschen, manžela jeho sestry Márie Kristíny, zosadil parlament za vlastizradu.
Jozef II. teda určite zohral dôležitú úlohu pre modernizáciu ríše, ale jeho snaha zmeniť všetko a hneď mu bola osudná, okrem niekoľkých patentov a nariadení nezostalo z jeho reforiem nič. Sám to charakterizoval svojím náhrobným nápisom : Tu odpočíva Jozef II., ktorý vo všetkom čo robil zlyhal. Jeho smrť spôsobila vysoká horúčka spôsobená tuberkulózou, ktorou sa nakazil pri svojom neustálom cestovaní. Cisár Jozef II. zomrel vo Viedni 20. februára 1790. Kto navštívil cisársku hrobku u kapucínov vo Viedni videl, že Jozef II. zostal i po smrti skromným, o čom svedčí jeho náhrobok.











Copyright © Stránka o šľachtických rodoch
Vąetky práva vyhradené

Publikované: 19.12. 2005 (12919 čitateľov)

[ Späť ]
     
 
© Denis Pongrácz         © Jozef Žiak          ISSN 1336-9040
Stránka je optimalizovaná na rozlíšenie 1024x768
www.slachta.com   2005-2012